Koniec platieb v hotovosti alebo malý príbeh o slobode

15.01.2021 Zdroj: czechfreepress.cz Výber z blogov

Tlačiarne cenín sa zastavili. Bankovky aj mince je každý občan povinný minúť do konca roka, inak prepadnú bez náhrady. V dôsledku pandémie koronavírusu sa Európska únia rozhodla v lete roku 2022 zrušiť hotovosť. Na platidlách ostávajú celé armády mikróbov, čo podporuje nákazu, a odporuje všetkým zákazom, nariadeniam a opatreniam, ktoé  boli v súvislosti s pandémiou prijaté.

Správa o konci hotovosti bola väčšinou zo 450.000.000 obyvateľov prijatá s nadšením. Beztak väčšinou platia kartou, a už si ani nepamätajú, kedy naposledy držali v ruke peniaze. S tou nehygieničnosťou majú pravdu, pokyvovali hlavami. Našlo sa pár rebelov, ktorí sa hotovosti odmietali vzdať, s tvrdením, že môžu byť sledovaní, a prídu tak o posledné zvyšky slobody.

Dlho sa nič nedialo. Na jeseň začali presakovať informácie o tajnom spoločenstve antiglobalistov, ktorí si dali okrem iného za cieľ bojovať proti finančnej totalite. Každý štát mal minimálne jedného zástupcu, samozrejme tajného, ​​pretože akákoľvek rebélia bola potláčaná ešte skôr, než nastala. Tým skôr taká, ktorá podnecovala k neposlušnosti, často končiacej občianskou vojnou. Citát Benjamina Franklina, že Človek, ktorý je ochotný sa vzdať slobody za chvíľkový pocit bezpečia, si nezaslúži ani slobodu, ani bezpečie, sa stal ich mottom.

Zákaz hotovosti vyriešil okrem hygieny aj problémy s nelegálnym obchodom s drogami aj so zbraňami. Aspoň tak to bolo prezentované. Občania si čoskoro zvykli na nový štýl života. Prišlo im až smiešne, že existovali peniaze, ktoré musel človek pri sebe nosiť, strážiť, čo so sebou prinášalo aj riziko prepadnutia, ktoré nebolo v Európe po masovej imigrácii vôbec zanedbateľné. Zákaz hotovosti so sebou niesol aj iné zákazy. Zlato prestalo byť oficiálne platidlom. Mohlo slúžiť len na ozdobu, čo sa, ako iste uznáte, u zlatých tehál trochu míňa účinkom. Využívanie zlata ako platidla bolo postavené mimo zákon, a akékoľvek prehrešky prísne trestané.

Trvalo sotva rok, než si tí múdrejší z ľudí, ktorí pôvodne zákazu hotovosti tlieskali, naplno uvedomili ďalekosiahle dôsledky tohto nezvratného opatrenia. Banky mali podľa novoprijatého zákona povinnosť poskytovať stav účtu každého občana novovzniknutému Ministerstvu bezhotovosti, čo mnohí spočiatku ťažko niesli. Akonáhle im bolo vysvetlené, že sa tým vyrieši problém nekrytých pôžičiek, exekúcií, nekrytých faktúr, i iných nešvárov, prestali si toho všímať. Nevšimli si dokonca ani toho, keď boli členovia antiglobalistov vrátane ich príbuzných, bez súdu odsúdení k pozvoľnej likvidácii jednoduchým vymazaním čísel na povinných bankových kontách.

Akonáhle sa bezhotovostný systém dostatočne zažil, pristúpili štáty k zrušeniu všetkých mysliteľných pokút. Tento krok bol drvivou väčšinou obyvateľstva únie prijatý s nadšením. Oznámenie, že namiesto toho budú previnilcom na dni až týždne zmrazované kontá, vzali jednoducho na vedomie s tým, že im sa to stať nemôže, pretože sú predsa slušní.

Ani nie po pol roku sa v mestách začali objavovať prví bezdomovci. Potrhaní, špinaví. Často sa pohybovali aj v skupinkách, ktoré nie náhodou pripomínali rodiny s deťmi, a to najmä tam, kde sa niekto nepekne vyjadril o všeobecnej dobrote štátu. Počty ľudí, ktorí boli donútení opustiť svoj domov, pozvoľna rástli, dokonca prestávala fungovať motivácia sprístupnenie konta po "náprave." Ľudia sa bezcieľne túlali prázdnymi ulicami, posedávali na kovových lavičkách, pretože tie drevené už dávno poslúžili pre chvíľkové zahriatie.

Vláda si uvedomila, že človeka, ktorý nemá čo stratiť, nemožno nijako motivovať. Rozhodla sa preto zhromaždiť týchto ľudí v rezervácii, kde by nemohli negatívne ovplyvňovať tých, ktorých možno strašiť ožebračením. Bol vytipovaný bývalý vojenský újazd o rozlohe desiatok tisíc hektárov, ktorý po celoeurópskom zrušení armády stratil strategický význam. Miesto bolo dôkladne oplotené a zvonku strážené. Čo sa dialo vnútri nikoho nezaujímalo. Síce to nikto nevyslovil nahlas, ale bolo žiadúce, aby počet živých obyvateľov novej kolónie prirodzenou cestou rýchlo ubúdal.

Život pred plotom medzitým ďalej plynul. Slušní a usporiadaní občania pochopili, čo sa po nich chce, totiž počúvať, a príliš nemyslieť. Dávali si pozor najmä na sociálnej sieti, ktoré bola zo zákona pre každého povinná, a samozrejme previazaná s Ministerstvom bezhotovosti.

Hrozba vypnutia osobného účtu bola príliš silná, a každý poznal niekoho, kto skončil na ulici, a následne zmizol kamsi do tábora, o ktorom sa vďaka zmanipulovanej tlači šírili tie najhoršie zvesti.

Uplynulo niekoľko rokov. Štát sa nestaral, čo sa deje v tábore za ostnatým drôtom. Bola to však chyba. Keby sa aspoň trochu viac zaujímal, zistil by, že ľudia tam prekvapivo neumierajú. Vďaka tajným dodávkam osiva a drobného hospodárskeho zvieratstva sa pozvoľna stávali sebestačnými. Pod vedením niekoľkých bystrých členov antiglobalistov, ktorí boli taktiež odsúdení k strate existencie, začali budovať malé dedinky, po vzore osadníkov, ktorí kedysi prišli osídliť nové územia. Začal fungovať výmenný obchod. Napriek chýbajúcej komunikačnej infraštruktúre začali von presakovať kusé informácie o slobode, ktorá v tábore panuje. Život tam fungoval na princípe elementárnej ľudskej slušnosti. Všetkými osadníkmi navyše spájala silná motivácia odporu proti vláde, chytro a nezištne podporovaná členmi antiglobalistov.

Časom to došlo tak ďaleko, že sa stále viac uvedomelých občanov nechávalo s celými rodinami dobrovoľne zavrieť do tábora. Vláda bola nútená ho neustále rozširovať. Jej prioritou bolo zabezpečenie poslušnosti a lojality k novému systému. V záujme zachovania pokoja a poriadku si neuvedomili, že jedného dňa rozloha tábora prekročila polovicu rozlohy štátu, v ktorom síce bolo dovolené utrácať, ale nebolo umožnené sa z toho radovať. Stále viac občanov prichádzalo do tábora dobrovoľne, bez toho aby sa niečím previnili, a dohliadajúcu vojaci im v tom nebránili.

Potom pred bránou vyzliekol uniformu prvý vojak, a odišiel do tábora. Potom ďalší. Nakoniec boli zbúrané ploty. Na príhovor antiglobalistov boli nakoniec prijatí aj členovia vlády, pod podmienkou, že sa zapoja do pekného slobodného života.

Uplynula rad rokov, a niekoho napadlo pomenovať tábor "krajinou". A pretože každá krajina potrebuje prezidenta, vyhlásil sa za neho. Každý prezident potrebuje samozrejme vládu. Našiel sa dostatok jednotlivcov, ktorí boli ochotní nového prezidenta v jeho zámere podporiť. A tak začalo pozvoľné budovanie nového štátu a začali sa objavovať prvé nenápadná obmedzenia v prospech občanov.

Autor: Andrea Vokáčová

Zdroj: czechfreepress.cz


UPOZORNENIE

Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.


Mohlo by vás tiež zaujímať
Najčítanejšie