TAKMER dva roky sme my - tlač a obyvateľstvo - boli takmer hypnoticky zaujatí každodenným koronovým vodopádom správ.
ZÍZALI SME na výkyvy číselného oscilačného kyvadla, keď išlo o infikovaných, hospitalizovaných a zomierajúcich korónových obetí. Sledovali sme význam najmenších pohybov kyvadla popísaných odborníkmi, politikmi a autoritami, ktorí nás neustále varovali pred spiacim korónovým monštrom pod našimi posteľami. Monštrum, ktoré čaká, kým zaspíme, aby mohlo udrieť v šere a tme noci.
NEUSTÁLA duševná bdelosť nás všetkých nesmierne opotrebovala. Preto musíme aj my – tlač – bilancovať svoje úsilie. A zlyhali sme.
NEBOLI SME dostatočne ostražití, keď sa od úradov požadovalo, aby odpovedali, čo to vlastne znamená, že ľudia sú hospitalizovaní s koronou a nie na koronu. Pretože to robí rozdiel. Veľký rozdiel. Presne tak, ukázalo sa, že oficiálne čísla hospitalizácií sú o 27 percent vyššie ako skutočné číslo, koľko je v nemocnici preto, že majú korónu. To vieme až teraz.
Samozrejme, že za správne, presné a čestné informovanie obyvateľstva sú, prvom rade zodpovedné orgány. Údaje o tom, koľkí sú chorí a zomreli na korónu, mali byť z pochopiteľných dôvodov zverejnené už dávno, aby sme mali jasnejší obraz o príšere pod posteľou.
ĎALŠÍ príklad: Vakcíny sú neustále označované ako naša „superzbraň“. A naše nemocnice sa nazývajú „supernemocnice“. Napriek tomu sú tieto supernemocnice zjavne maximálne vyťažené, aj keď takmer celé obyvateľstvo je vyzbrojené superzbraňou. V obrovskom rozsahu sa zaočkovali aj deti, čo sa v našich susedných krajinách nerobilo.
INÝMI SLOVAMI je tu niečo, čo si nezaslúži označenie „super“. Či už ide o vakcíny, nemocnice alebo zmes toho všetkého, záleží na každom človekovi. Ale aspoň komunikácia úradov s obyvateľstvom si v žiadnom prípade nezaslúži označenie „super“. Práve naopak.
