Kult zaručenej pravdovravnosti kajúcnika
V roku 2020 ma v trestnom práve prekvapila až náboženská viera v pravdivosť výpovedí kajúcnikov (spolupracujúcich obvinených, či korunných svedkov). Orgány činné v trestnom konaní vo svojich uzneseniach o vznesení obvinenia, súdy vo svojich väzobných uzneseniach, či viaceré médiá vo svojich opakujúcich sa článkoch sa pri tejto téme doslova až predháňali v hľadaní tých správnych argumentov, z ktorých predsa musí byť každému jasné, že kajúcnik nemá dôvod klamať, hovorí pravdu a ak niekto klame, tak to musí byť práve osoba voči ktorej kajúcnik vypovedá.
Vychádzalo sa tu zrejme z toho, že pokiaľ budú médiá, orgány činné v trestnom konaní, respektíve súdy neustále (dlhodobo) opakovať, že kajúcnik nemôže byť bájkar, tak sa tento názor vo všeobecnosti prijme ako nemenný fakt (notorieta), o ktorom nemá význam pochybovať a ktorý dokážu spochybňovať len tie osoby, ktoré obhajujú páchateľov trestnej činnosti (nie obvinených, ale páchateľov, pretože kajúcnik nie je žiadny klamár), prípadne už len sústavní spochybňovači inštitútu spolupracujúceho obvineného[1]. Označovať tisickrát opakované tvrdenie za pravdu je bežná ľudská vlastnosť (slabosť), pokiaľ sa však nesmie o nej pochybovať, celkom ľahko sa z nej stane totalitný princíp.
Posadnutosť zaručenou pravdovravnosťou kajúcnika nemá pritom žiadny racionálny základ, pretože trestné konanie nie je založené na viere, ale je založené na dokazovaní a navyše, k obozretnosti pri hodnotení výpovedí kajúcnika nás zaväzuje minulosť a to napríklad aj prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, ktorý je podrobnejšie popísaný nižšie.
O tom, či niekto hovorí alebo nehovorí pravdu nerozhoduje viera, ale rozhoduje o tom dokazovanie.
Výpoveď kajúcnika nie je žiadna „skratka“ v dokazovaní, pri ktorej postačí lakonické (a tak trochu absurdné) konštatovanie, že kajúcnik nemá dôvod klamať a ďalšie dokazovanie (napríklad overovanie výpovede kajúcnika inými dôkazmi) sa stáva vedľajším (zbytočným) produktom trestného procesu.
V Trestnom poriadku pritom neexistuje žiadne ustanovenie, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že výpoveď kajúcnika je nejaký „super dôkaz“ (či dôkaz dôkazov – ako sa to často podsúva verejnosti), pri ktorom platí tzv. prezumpcia pravdivosti (mechanickej vierohodnosti) takéhoto dôkazu. Rovnako tak v Trestnom poriadku nikto nenájde prezumpciu lživosti výpovede toho, voči komu kajúcnik vypovedá a už vôbec v Trestnom poriadku nemožno nájsť ustanovenie, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že výpoveď kajúcnika by sa mala overovať až po vznesení obvinenia osobám, ktoré ako páchateľov označuje vo svojej výpovedi a nie ešte predtým. Ide o rovnocenné dôkazy a nie je žiadny dôvod dávať, bez ďalšieho dokazovania, prednosť výpovedi kajúcnika, automaticky ju označovať za pravdivú a naivne predpokladať už na začiatku trestného stíhania vierohodnosť práve výpovede kajúcnika. Takéto hodnotenie dôkazov je svojvoľné, nie je vedené žiadnymi logickými argumentami a preto porušuje ustanovenia Trestného poriadku.
Považujem za neprijateľné, aby sa skutkové zistenia v trestnom konaní vytvárali, či stotožňovali s neoverenými tvrdeniami kajúcnika, či akejkoľvek inej osoby. Neoverené tvrdenia nie sú skutkovými zisteniami a samé o sebe, by nemali postačovať ani na vznesenie obvinenia.
Ako negatívne môže dopadnúť až prílišná horlivosť orgánov činných v trestnom konaní okamžite vznášať obvinenia bez preverovania výpovede kajúcnika veľmi pekne dokumentuje prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka.
A práve prístup vedúci k neopodstatnenému favorizovaniu výpovede kajúcnika pred inými dôkazmi sa stal v roku 2020 bežnou aplikačnou praxou.
„Kajúcnik hovorí vždy pravdu, pretože nemá dôvod klamať“
, je nelogická mantra roku 2020 a už treba len dúfať, že zákonodarca čoskoro vloží túto magickú vetu priamo do Trestného poriadku s príkazom, že kajúcnikovi je nutné veriť vo všetkých smeroch a bezpodmienečne.
Pokiaľ bližšie preskúmame „argumentáciu“, z ktorej sa vyvodzuje automatická, či mechanická vierohodnosť výpovede kajúcnika už od začiatku trestného konania, tak z uznesení o vznesení obvinenia, rozhodnutí súdov o väzbe a následne aj z článkov z niektorých médií, ktoré tieto argumenty z rozhodnutí preberajú možno zistiť, že sa stále opakujú tie isté (varianty toho istého) a to:
– kajúcnik v čase svojej výpovede nevedel, s akými dôkazmi bude táto jeho výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie pomôcť si je teda realizované práve v prípade, ak hovorí pravdu a naopak, rizikové pre prípad, že svedkom uvádzané okolnosti sa ukážu ako fiktívne,
– kajúcnik nemá dôvod uvádzať nepravdy, veď usvedčuje aj sám seba a ak by sa zistilo, že klame, prišiel by o všetky benefity,
– kajúcnik vypovedal podrobne, detailne a je nepravdepodobné, že by si také konkrétne veci o ktorých vypovedal mohol vôbec vymyslieť, popísať tak podrobne skutky mohol iba ten, kto jeho priebeh priamo a skutočne vnímal,
– kajúcnik vypovedal o trestnej činnosti viacerých osôb a nie je zrejmé prečo by si mal vymýšľať práve voči osobám, ktoré vo výpovedi uvádzal a nie aj voči iným osobám.
Všetky tieto argumenty majú spoločné to, že sú dopredu predpokladané ako správne, je s nimi zaobchádzané ako s niečím samozrejmým, čo ani nie je hodné ďalšieho dokazovania. Takýto argumentačný prístup k dôkazom je neprijateľný, nakoľko k dôkazom v trestnom konaní nemožno pristupovať s dopredu vytvoreným názorom o ich vierohodnosti, t. j. s dopredu danou vierou v ich pravdivosť, ku ktorej sa budú dodatočne vytvárať argumenty, ktoré by túto správnosť mali odôvodniť. Je to podobné, akoby sme najskôr prijali záver o vine konkrétnej osoby a až následne by sme hľadali (vytvárali) skutok, ktorý by mohol byť trestným činom a ktorý mohla spáchať osoba, ktorú považujeme už dopredu za vinnú.
Vytváranie kultu zaručenej pravdivosti výpovedí kajúcnika na podklade vyššie uvedených argumentov (evidentne zaujatých v prospech verzie poskytnutej kajúcnikom) je krok späť v trestnom práve a ide o výrazný odklon od logickej argumentácie a objektívneho posudzovania všetkých relevantných skutočností zistených v rámci dokazovania.
Každý dôkaz v trestnom procese je totiž nutné posudzovať (hodnotiť) nezaujato (objektívne).
Napokon, to, že vyššie uvedené a neustále sa opakujúce argumenty využívané pri hodnotení výpovedí kajúcnikov sú zjavne nelogické, či neudržateľné, možno pomerne ľahko zistiť z trestnej veci prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, v ktorej sa všetky tieto zaručene správne argumenty ukázali ako absolútne nesprávne, nakoľko kajúcnik klamal, klamal opakovane vo svojich výpovediach, ktoré boli podrobné (detailne vymyslené a kajúcnikom prepracované), klamal dokonca aj o svojej vlastnej trestnej činnosti, ku ktorej sa priznával, klamal aj napriek tomu, že vedel, že ak sa to zistí, tak prípade o benefity, ktoré získal.
Zjednodušene povedané, snažil sa získať určité benefity od orgánov činných v trestnom konaní aj za cenu klamstva, čo sa mu aj podarilo, keďže sa mu (ako inak) slepo verilo. Bolo iba vecou náhody, že sa táto jeho lož „prevalila“ v trestnom konaní (pokiaľ by tento kajúcnik nepredložil v trestnom konaní aj zvukovú nahrávku, pri ktorej bolo znalecky preukázané, že ide o podvrh, zjavne by sa tomuto kajúcnikovi verilo až dodnes, pretože „kajúcnik nemá predsa dôvod klamať“ a prokurátor JUDr. Jozef Mamrák by bol odsúdený.
V súdnych rozhodnutiach o väzbe sa v súčasnosti vžil aj ďalší argument v prospech bližšie neoverených výpovedí kajúcnikov, či skôr v neprospech osôb obvinených na podklade výpovede kajúcnika a to, že
„osoby obvinené na podklade výpovede kajúcnika nevedia uviesť motív, prečo by si práve na nich mal kajúcnik vymýšľať“ alebo „obvinení neboli schopní presvedčiť súd, že ide o účelové konanie zo strany kajúcnikov“.
Ide o bizarný argument absolútne postrádajúci logiku. Ako má obvinená osoba vedieť prečo práve ju označil kajúcnik za páchateľa nejakého trestného činu? Vidí kajúcnikovi do hlavy? Prečo má byť použité proti nej niečo, čo nemá ako obvinená osoba odkiaľ vedieť? Môže sa len napríklad domýšľať, prípadne uvádzať rôzne svoje subjektívne domnienky, ale celkom určite sa nenachádza v mysli kajúcnika a nemôže poznať jeho motívy. Takýto „argument“ by preto celkom určite nemal patriť do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko s vecnou argumentáciou nemá nič spoločné a je prekvapivé, že sa súdy k nemu uchyľujú.
To, že aj tento argument je „slabý“ a skôr úsmevný taktiež vhodne ilustruje prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, v ktorom sa kajúcnik a prokurátor JUDr. Jozef Mamrák nikdy nestretli, nikdy spolu ani nekomunikovali, osobne sa vôbec nepoznali a aj napriek tomu kajúcnik vypovedal opakovane a podrobne o údajnej korupčnej trestnej činnosti tohto prokurátora, ktorú mal sprostredkovávať kajúcnik.
Ako sa mohol obvinený prokurátor JUDr. Jozef Mamrák brániť proti takejto výpovedi?
No iba tak, že ju označoval opakovane za nezmyslenú, za intrigu, za niečo čo sa nikdy nestalo a samozrejme taktiež nevedel uviesť dôvod prečo by si kajúcnik vymýšľal práve na neho a samozrejme mu orgány činné v trestnom konaní neverili (prečo by aj mali, keďže v zásade sa verí kajúcnikovi a nie osobe voči ktorej kajúcnik vypovedá).
Kajúcnik môže mať pritom x dôvodov prečo klamať
Napríklad osobná pomsta, snaha potvrdiť dopredu stanovenú hypotézu orgánov činných v trestnom konaní, vypovedanie kajúcnika na osoby s ktorými prichádzal pracovne do styku, pozná ich a ľahko ich môže diskreditovať, vypovedanie na nadriadených kajúcnika, nakoľko, ak by nevypovedal na nadriadených mohol by zostať v úlohe organizátora trestnej činnosti a pri organizátorovi nie je možné použiť ustanovenie o spolupracujúcom obvinenom, ale ak označí za páchateľov aj svojich nadriadených, stane sa z kajúcnika – organizátora kajúcnik – sprostredkovateľ, kedy už môže čerpať benefity, vypovedanie na objednávku voči osobe, ktorú ani kajúcnik nepozná – tak ako to bolo v prípade prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, strach z väzby, výkonu trestu, o svoje maloleté deti, ak by bol vzatý do väzby a podobne.
Kajúcnik môže mať prípadne dôvod čiastočne klamať, respektíve môže mať dôvod do svojej výpovede zahrnúť aj niektoré osoby, ktoré s trestnou činnosťou o ktorej vypovedá nemusia mať nič spoločné. Výpoveď kajúcnika môže byť aj kompilát skutočných udalostí a neprávd prispôsobených tak, aby zodpovedali skutočným udalostiam.
Uvádzať ako argument pravdovravnosti kajúcnika to, že ak by klamal tak by stratil všetky benefity je mimo racionálne uvažovanie, nakoľko možný budúci kajúcnik pozná aký je prístup k výpovediam kajúcnikov (bezhraničná viera v ich pravdivosť) a preto môže ísť kľudne do rizika a klamať (prípadne hovoriť len čiastočnú pravdu), nakoľko existuje iba malá pravdepodobnosť, že by mu orgány činné v trestnom konaní prestali veriť, prípadne, že by vyvinuli nejaké rozsiahlejšie úsilie na overenie jeho výpovede (tak ako to bolo aj v prípade prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka).
To platí o to viac, keď niektorých prokurátorov môže lákať, že získali od kajúcnika práve takú výpoveď, ktorá potvrdzuje ich pracovnú hypotézu o rozsahu páchanej trestnej činnosti.
Docent Zdeněk Koudelka z Masarykovej univerzity v Brne pre denník Pravda dňa 18.12.2020 uviedol aj iný argument a síce, že „na spolupracujúcich obvinených môže byť vyvíjaný nátlak, aby vypovedali určitým spôsobom, za čo sa im zníži trest alebo nedostanú žiadny a tak sa tento inštitút stáva nástrojom prokuratúry na kupovanie výpovedí, ktoré môžu byť nepravdivé“.
Všetky osoby vypovedajúce v trestnom konaní v akomkoľvek procesnom postavení (oznamovateľ, podozrivý, svedok, poškodený, obvinený, znalec) môžu klamať úplne, čiastočne alebo aj hovoriť pravdu. Pri žiadnej z osôb vypovedajúcich v trestnom konaní nie je dopredu zaručené, že vypovedá pravdu; to platí o to viac pri kajúcnikovi, ktorý je sám páchateľom trestnej činnosti (pokiaľ si ju sám nevymyslel) a aby sa vyhol trestu musí usvedčovať nielen seba, ale hlavne iné osoby.
Priznanie je síce poľahčujúca okolnosť, ale aj zaručený trest a preto kajúcnik musí hovoriť najmä o iných osobách.
Orgány činné v trestnom konaní ako aj súdy by pri výpovedi kajúcnika mali mať vždy na pamäti, že výpoveď kajúcnika je začiatok dokazovania a nie jeho koniec a bez náležitého preverenia tejto výpovede by na podklade neoverenej výpovede kajúcnika nemalo byť ani vznesené obvinenie. Do výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia je totiž nutné dať skutkové zistenie a skutkové zistenie nemožno stotožňovať s neoverenou informáciou poskytnutou kajúcnikom.
Na vznesenie obvinenia stačia aj informácie vágne, z počutia, či klebety
Okrem vytvárania kultu zaručenej pravdovravnosti kajúcnika, bol prístup orgánov činných v trestnom konaní, či súdov pri väzobnom rozhodovaní v roku 2020 charakteristický aj tým, že nielen že začali bezhranične veriť neovereným tvrdeniam kajúcnika, ale dokonca na vznesenie overenia už postačovali aj tvrdenia kajúcnika, ktoré mal iba z počutia (z druhej ruky). Toto je určité nóvum hodnotenia výpovedí kajúcnika, keď v minulosti doslova nikoho nezaujímali informácie, ktoré mal kajúcnik z druhej ruky (ide pritom často o informácie, ktoré sú na úrovni klebety). Dnes kajúcnik nezriedka vypovedá napríklad o tom, že „počul od osoby Z, že aj osoba Y páchala trestnú činnosť“, respektíve, že „osoba Z mu hovorila, že ho za ním posiela osoba Y, ktorá chce niečo vybaviť“ a podobne. V roku 2020 stačila na vznesenie obvinenia osobe Y aj takáto informácia a to napriek tomu, že kajúcnik sa vlastne ani nikdy s osobou Y nestretol, nikdy s ňou nehovoril, ale má „zaručené“ informácie len „z počutia“. Toto nikdy predtým na vznesenie obvinenia nestačilo. Pre objektivitu treba uviesť, že v niektorých prípadoch to nestačilo v roku 2020 ani ústavnému súdu (odopretie súhlasu zo strany ústavného súdu s väzbou niektorých obvinených sudcov, čo okamžite podnietilo zákonodarcu k tomu, aby takúto kompetenciu ústavného súdu urýchlene vypustil z ústavy).
Na vznesenia obvinenia dokonca v súčasnosti postačujú nielen informácie kajúcnika „z počutia“, ale aj informácie poskytnuté kajúcnikom, v ktorých nie je takmer nič určité, a ktoré vyzerajú napríklad nasledovne:
v presne nezistený deň na neznámom mieste v rámci neurčitého konkurzného konania spojeného s incidenčnou žalobou si dal sudca XY sľúbiť od neurčitej osoby neurčitý úplatok pre zákonného sudcu, ktorý mal predmetný spor pridelený za to, že tento rozhodne v prospech tejto neurčitej osoby….
alebo
v presne nezistený deň na presne nezistenom mieste sudca XY si od neurčitej osoby dal sľúbiť úplatok…., aby zákonný sudca v rámci bližšie neurčeného konkurzného konania rozhodol nezisteným spôsobom podľa požiadavky neurčitej osoby…
Takto vymedzené skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia celkom určite nezodpovedajú ustanoveniu § 206 ods. 3 Tr. por. Obvinený má pritom právo vedieť čo sa mu kladie za vinu (byť oboznámený s dôvodmi obvinenia), avšak z takto, či podobne formulovaných skutkov nevie nič konkrétne zistiť.
V minulosti keď som pôsobil ako prokurátor sa tradovalo, že skutok v uznesení o vznesení obvinenia nemusí byť síce nemenný, avšak musí byť tak konkrétny, aby sa obvinený mohol k nemu priznať (ak by chcel) hneď vo svojej prvej výpovedi v procesnom postavení obvineného. Neviem si predstaviť, čo by robil vyšetrovateľ, kedy mu obvinený pri výsluchu povedal, že sa priznáva k tomu, že v presne nezistený deň dostal od bližšie neurčenej osoby úplatok v presne nezistenej výške, aby v bližšie nezistenej veci rozhodol presne nezisteným spôsobom.
Za takéto vágne skutky je možné vzniesť obvinenie komukoľvek a nemá sa ako proti nim brániť, keďže v nich nie je fakticky nič určité. Výrok uznesenia o vznesení obvinenia nie je pritom možné koncipovať tak, že „rozstrihám“ neoverenú výpoveď kajúcnika na jednotlivé časti, z ktorých následne spravím „skutky“.
Zastrašovanie tých, ktorí odmietajú bezhranične veriť neovereným tvrdeniam kajúcnika
Trendom roku 2020 bolo aj ťaženie proti všetkým, ktorí si dovolia spochybňovať mantru o zaručenej pravdovravnosti kajúcnika a ktorí nesúhlasia s tým, aby sa obvinenia vznášali iba na podklade neoverenej výpovede kajúcnika (prípadne iba na základe informácií kajúcnika, ktoré má z druhej ruky, ktoré sú povrchné, na úrovni klebety a podobne) a aby potom neslávne končili tak ako trestné stíhanie prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, ktorému nikto neveril napriek tomu, že neboli žiadne dôkazy na to, aby sa verilo kajúcnikovi.
Toto ťaženie orgánov činných v trestnom konaní (ale aj niektorých médií) možno demonštrovať na jednom odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia z roku 2020, v ktorom sa prokurátorka, namiesto odôvodňovania výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia, fakticky vyhrážala niektorým médiám ako aj autorovi tohto článku určitými (zrejme trestnoprávnymi) konzekvenciami za marenie vyšetrovania, ktoré videla v realizovaní práva na slobodu prejavu (niektoré médiá, vrátane autora tohto článku si totiž dovolili spochybňovať vieru vo výpovede kajúcnikov, či využívať dôkazy, ktoré už predtým boli dávno zverejnené, čo dovtedy prokurátorke neprekážalo).
Poukazovanie na to, že ak sa kajúcnik prizná k rozsiahlej vlastnej trestnej činnosti celkom určite by nemal zostať beztrestným a nemal by mať bezhraničné benefity, bolo dokonca označené v odôvodnení uznesenia za zastrašovanie kajúcnika.
Je neuveriteľné, že v roku 2020 môže niekto označiť kritiku postupu orgánov činných v trestnom konaní pri pracovaní s kajúcnikom respektíve demonštratívne poukazovanie na masívne úniky informácií, či dôkazov zo spisov) za marenie vyšetrovania, či zastrašovanie kajúcnika. Ani orgány činné v trestnom konaní nie sú imúnne voči kritike a aj ich postupy možno podrobovať kritike (sloboda prejavu nekončí pri kajúcnikovi a ani pri polícii a je nepochopiteľné, že takéto jednoznačné veci je nutné pripomínať aj tridsať rokov po revolúcii.
V tomto smere možno poukázať aj na odôvodnenie jedného rozhodnutia súdu o väzbe, ktorý dokonca označil spochybňovanie výpovede kajúcnikov zo strany obvinených za škodlivé. Obvinený má pritom právo spochybňovať akékoľvek dôkazy, ktoré svedčia proti nemu a výpoveď kajúcnika nie je výnimkou. Škodlivým je to skôr obvineným zakazovať alebo ich za to napomínať, nakoľko v opačnom prípade môže hroziť opakovanie prípadu prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka.
Kto popiera výpoveď kajúcnika pôjde do väzby alebo cieľom trestného procesu je priznanie obvineného
Zaujímavým trendom roku 2020 v súvislosti s výpoveďami kajúcnikov je aj rozhodovanie súdov o väzbe. Obvinené osoby, ktoré popierajú tvrdenia kajúcnikov a popierajú trestnú činnosť, ktorá sa im kladie za vinu sa nachádzajú vo väzbe (dôvod väzby je takmer vždy identický a to podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.) a je bez významu, či sú tieto popierajúce osoby obvinené za prečin, zločin, jeden skutok, prípadne pokračovací, či opakovaný trestný čin (respektíve, či sa skutok stal pred dvomi rokmi, piatimi alebo desiatimi) a kajúcnici, respektíve tie obvinené osoby, ktoré sa dostatočným spôsobom priznali (prípadne okrem vlastného priznania aj začali vypovedať na iné osoby) sa nachádzajú na slobode (buď vôbec neboli obvinené alebo na nich nebol podaný návrh na väzbu, prípadne bol, ale následne bol vzatý späť, respektíve boli obvinené osoby prepustené z väzby na slobodu prakticky ihneď po ich priznaní).
Inštitút väzby pritom nemá nič spoločné s inštitútom kajúcnika, t. j. Trestný poriadok nikde nestanovuje, že osoba, ktorá sa stala kajúcnikom nemôže alebo by nemala byť vo väzbe, ak sú dané dôvody väzby a už vôbec Trestný poriadok nikde nestanovuje, že ak sa obvinený neprizná, ak nepotvrdzuje svojím priznaním výpoveď kajúcnika, tak vo väzbe byť musí. Priznanie, samé osobe, nie je dôvodom na nevzatie obvineného do väzby, či prepustenie obvineného z väzby a popieranie trestnej činnosti, samé osobe, zase nemôže byť dôvodom na vzatie obvineného do väzby.
Skutočne je náhoda, že takmer všetky obvinené osoby v roku 2020 v mediálne známych prípadoch, ktoré sa nepriznali k trestnej činnosti a nepotvrdzovali, či nepotvrdzujú výpoveď kajúcnikov skončili vo väzbe a takmer všetky obvinené osoby, ktoré sú v postavení kajúcnika alebo sa až následne priznali k trestnej činnosti sú na slobode a užívajú si svoje benefity?
Tých prípadov je tak veľa, že si možno položiť otázku, či inštitút väzby nie je do určitej miery využívaný na vynútenie priznania sa obvineného. Alebo ako inak sa dá vysvetliť situácia, keď tí čo sa priznávajú sú na slobode a tí čo popierajú vo väzbe a ak sa následne priznajú sú prepustení z väzby?
Takáto aplikačná prax navodzuje skôr dojem, že sa v trestnom práve začala stotožňovať pravda s priznaním, čo môže, ale aj nemusí byť to isté, a že úlohou orgánov činných v trestnom konaní a celého trestného procesu je dosiahnuť priznanie obvineného, ktoré je kráľovnou dôkazov a znamená samotnú pravdu (skutočný stav veci). Získa sa tak nielen priznanie obvineného, ale aj potvrdenie výpovede kajúcnika (potom sa práve tieto následné priznania obvinených používajú na preukázanie faktu, že kajúcnik vypovedá pravdu, nakoľko ho potvrdzujú aj ďalší „kajúcnici“).
Považujem za absolútne nebezpečný trend, keď sa s inštitútom väzby zaobchádza podľa toho, či sa obvinený prizná alebo neprizná a keď vo väzbe končia fakticky len „popierači“ výpovede kajúcnika (tzv. väzba na „zmäknutie“ obvineného, ktorému má práve čas v nej „vrátiť pamäť“). Je to signál pre všetkých obvinených, že ak nechcú tráviť čas v kolúznej väzbe, musia sa priznať (bez ohľadu na to, či majú k čomu), potvrdiť tak výpoveď kajúcnika a prípadne aj vypovedať na iné osoby. V opačnom prípade skončia vo väzbe, čo je za súčasnej rozhodovacej praxe súdov isté.
JUDr. Peter Šamko
sudca Krajského súdu v Bratislave