Kniha Už minútu hľadám kurzor… a cestu celý život (Iva Vranská Rojková)

01.01.2021 Zdroj: www.izkona.sk 5G sieť

POPIS

Ako sa žije s EHS, zachytila v knihe poviedok autobiografického charakteru spisovateľka Iva Vranská Rojková. Je to jej štvrtá prozaická kniha pre dospelých a prináša momentky zo života spísané z vlastnej skúsenosti a z rozprávania iných ľudí. Pútavé, do duše prenikajúce príbehy nútia človeka zamysleť sa smerom, ktorým nikdy nerozmýšľal, a preto môžu pomôcť spoločnosti pochopiť tento nový fenomén – nový druh alergie, ktorý už dnes postihuje okolo 2% obyvateľov – ale okrem nich až okolo 40 % ľudí do určitej miery trpí v dôsledku vplyvu vysokofrekvenčného elektromagnetického žiarenia bez toho, aby vnímali súvislosti.

Tvrdá väzba, 176 strán.

UKÁŽKA Z KNIŽKY:

V sprievode sestričky sme zostupovali širokým schodiskom do podzemia v budove martinskej univerzity. Ošetrujúci lekár a dvojica mladých pomocníkov od techniky, tam už čakali.

– Tu by ste nemali nič cítiť, – ozval sa pri našom príchode vyšetrujúci lekár.

Moja senzorika túto domnienku nemohla potvrdiť.

– Ja tu ale nejaké žiarenie cítim, – oznámila som po pravde.

Na lekárov pochybovačný pohľad som odvetila:

– Minimálne tu žiari ten notebook, – vyslovila som realistický predpoklad a bradou ukázala na počítač, pomocou ktorého sa mali zaznamenávať a vyhodnocovať merania elektrohypersenzibility. Mali ho umiestnený v predsieni laboratória a v tej chvíli sa nachádzal necelé dva metre odo mňa.

Lekár môj postreh mlčky skomentoval nedôverčivým pohľadom.

Po krátkej inštruktáži som vošla som do odtienenej miestnosti. Opásali mi hruď pásom s prístrojom na meranie variability srdcovej frekvenscie, na hlavu slúchadlá tlmiace zvuk. Podľa pokynov som mala najprv chvíľu ležať, aby sa organizmus prispôsobil prostrediu a potom sa začnú merania bez záťaže v päťminútových cykloch striedavo v ľahu a stoji. Následne sa v niektorých segmentoch pridá záťaž dohodnutým žiarením 1 V/m a vykonané merania sa potom vyhodnotia. ľahla som si na lôžko v laboratóriu…

Kedysi za starých čias si človek mohol len tak niekde za mestom poležať v tráve, vstrebávať pokožkou slnečné lúče a počúvať pestrý bzukot, cvrlikanie i vtáčí štebot. Splývať s prírodou a užívať si blažený pocit harmónie. Cítiť sa na zemi doma.

Dnes nás o domov na zemi – o spojenie s prírodou, o ten pocit rozplývania sa v nej, o možnosť bytostne, hlboko si oddýchnuť – brutálne orabovali, hoci sotvakto to tuší. Všadeprítomný elektrosmog v nás vytvára neustále napätie – v nás vydedencoch okradnutých o dedičstvo, zotročených na vlastnej zemi zákerným žiarením, ktoré sa nám rozlieza do všetkých zákutí vlasti pod zámienkou údajne nevyhnutného a prínosného technického pokroku, a ticho nás mení, kaličí, zabíja, robí nás necitlivých nervóznych vystresovaných a chorých odľudov, navyše závislých na elektronických hračkách, na nepretržitom elektronickom spojení a navždy okradnutých o prirodzené spojenie s okolitým svetom aj o blažený pocit len tak ležať v tráve.

Možno niekto nechápe vsuvku, vloženú sem akoby od veci. Nie, vôbec nie je od veci. Je celkom a presne k veci. To čo človek s bežnou citlivosťou na elektrosmog necíti, alebo ak aj cíti, tak bez kontextu a bez porozumenia, bez znalosti veci – to elektrohypersenzibilná osoba vníma každou bunkou a uvedomuje si to do hĺbky duše: akú vzácnosť sme vlastnili, aký nesmierny poklad a akú nezvratnú, obrovskú stratu sme utrpeli…

Takže vôbec nie od veci, ale bytostne a citeľne sa práve v miestnosti izolovanej o vysokofrekvenčného elektromagnetického žiarenia ku mne vracal desaťročia zabudnutý pocit vnútornej harmónie. Každá bunka v tele sa mi nalievala tichou radosťou, keď sa napájala na žriedlo, z ktorého nasávala životnú energiu, a namiesto permanentného stresu sa v nej nastoľoval normálny pokojný stav. A tá pohoda prostredia, v ktorej som – tam v podzemí – chvíľu prebývala, vypovedala, ako každodenne všetci trpíme pod vplyvom žiarenia mobilných sietí, wifi-free zón, bezdôtových technológií – v otroctve akýchsi zákulisných režisérov hlásajúcich falošné náboženstvo údajného technického pokroku. V područí mafie, ktorá nám za každodennú dávku drogy – vyvolávajúcej ilúzie spojenia – vzala nenahraditeľnú hodnotu: ľudské podmienky na život. (Áno ilúzie! Veď sme žili sme aj bez mobilov, s obyčajnými telefónmi, s telefónnymi búdkami a hlbším ľudským spojením než dnes. Podsunuli nám technológiu ako nutnosť, a vložili nám do rúk potenciálny karcinogén, ktorým si vzájomne ničíme zdravie. ) Ako upíri z nás skrytí sociopati vysávajú energiu – ubíjajú ju v nás toxickým vysokofrekvenčným žiarením, ktoré nám skracuje život. A pozemský život mení na živorenie . Kto podá žalobu? Kto, ak nie my? My? Kto z nás by sa na to podujal? Kto by sa vzdal hračky menom mobil? Radšej zdochneme ako zbití psi kdesi pod plotom. Hlavne že so smarfónom v ruke – stále na príjme…

Zase úlet od veci? Nie, vôbec nie.

Na bielom laboratórnom ležadle som sa vrátila na lúku a nárokovala si vrátiť ukradnuté. Nielen mne. Nám všetkým! Ale kto pochopí môj nárok? Ak by som ho začala hlásať verejne, ľudia by si skôr mysleli, že to ja ich okrádam, keď vravím o akýchsi rizikách mobilnej techniky.

Tam, ležiac pod zemou ako zakopaná – odstránená z povrchu sveta, som pocítila jarnú lúku v každej bunke tela. Znova som ožívala…. Navracala sa na svet, na akom sa dá žiť.

Naposledy som sa cítila tak blažene v izolovanej búdke u ušnej lekárky, keď mi preverovali sluch. Z tienenej hliníkovej skine sa mi vôbec nechcelo vyjsť von. Dokonca som pátrala, či sa nedá zakúpiť na domáce účely, aby som v nej mohla trochu ľudskejšie žiť. Vyhľadala som si ju pre zaujímavosť na internete – stojí asi šesťtisíc eur v závislosti od veľkosti a nieviem, ako by som ju cez dvere vpratala do bytu.

Veru, len pod zemou a v kovovej krabici dnes môžeme precítiť, čo kedysi bývalo normálnym prostredím . Na mape Slovenska je veľmi málo bielych miest, kde by sme neboli zaťažení elektrosmogom. Ani lesy a štíty Tatier nás neochrábia. Možno zastrčené rokliny a jaskyne. Vráti sa človek do jaskýň, lebo len v jaskyni môže byť človekom?

Každá bunka sa mi tešila, keď som ležala na laboratórnom lôžku ako pokusný králik, ktorému vrátili rozmer človeka. A potom…

… potom uplynul čas a na pokyn som vstávala a ľahala si v intervaloch, ktoré mi určovala sestrička. Monitorovala som pocity, či nezacítim prítomnosť žiarenia. Aj sa mi čosi zazdalo, že cítim v pravej nohe – ale pocit bol neprimerane slabý na na to, aby zodpovedal plánovanému jednému V/m, ako ho obvykle zvyknem cítiť. Nič som teda nehlásila, navyše to bolo ešte vo fáze, kedy som mala mať merania s nulovou záťažou. Po čase sa mi v ľahu ten slabý pocit ťahu v plravej nohe zopakoval. Nie, nehlásila som ho. Tak neobvykle slabý pocit z dihodnutej záťaže nemohol byť…. alebo mohol?

– To je všetko, – ozval sa zrazu na moje prekvapenie lekár.

Celkom som stratila pojem o čase a tiež ma zarážalo, ťe som počas meraní nepocítila známu prenikavú bolesť, ktorú bežne zažívam, keď niekomu zvoní mobil a aj niekoľko sekúnd pred tým.

Čudovala som sa:

– To bola záťaž 1 V/m?

– Áno,- potvrdil mi lekár. – Ja som vám hovoril, že je to príliš malá záťaž. Preto som navrhoval 10 V/m.

Nie, pe mňa takéto zaťaženie nebolo nízke, ale stalo sa niečo nečakané – prestala som byť natoľko senzibilná. Dačo sa v organizme zmenilo. Najjednoduchšie som to vysvetlila frázou, ktorá nemusela byť pravdivá – „vybila som sa“. Pokúšala som sa to prítomným vysvetliť:

– Ale ja jeden volt na meter obvykle vžrazne cítim, – tvrdila som na základe bežných skúseností. – Asi som sa asi dáko „vybila“,

Reagovala inak, než obvykle. Akoby bezzáťažové prostredie zo mňa vysalo náboj, ktorým som obvykle nabitá, a preto elektrohypersenzibilná, a ten náboj, keď sa zneutralizoval, tak mi vrátil normálny stav – prestala som reagovať alergicky na elektrosmog.

V začudovaní a rozpakoch z meraní sme sa dohodli, že meranie zopakujeme aj s pôvodne plánovanými 10 V/m, ktorých som sa najprv bála, a rozhodla som sa len pre nižšiu záťaž.

Vyšla som so sestričkou hore pred budovu, kým nastavia prístroje, a zistila som, že naozaj celkovo menej cítim elektromagnetickú záťaž.

Vzbudilo to vo mne nádej, že existuje prostredie, v ktorom by som sa dokázala vybiť. Zrejme však nie je také jednoduché vybudovať takto tienenú miestnosť. Ideálnym bývaním sa mi v tej chvíle jevili podzemné jaskyne.

Necítila som bolesť z telefonátu z mobilu, keď sestrička kamsi volala. Bola som vynulovaná ako vtedy, keď mi pri basketbale zlomili prst – vtedy sa mi tiež na deň vypla elektrosenzibilita a zhruba mesiac bola stlmená. Neviem, čo sú to za faktory, ktoré to spôsobujú – myslela som si, že možno to spôsobuje dáky stresový hornmón, ktorý navodí iný stav. Ale teraz sa mi to zdalo ako „vybitie“ náboja. Alebo je to nejaká nervová reakcia? Kto sa v tom vyzná? A kto má záujem sa v tom vyznať? Obávam sa, že len elektrohypersenzibilné osoby, ako mala ukázať aj blízka budúcnosť.

Ale nepreskakujme.

Po štvrť hodinke nás zavolali na opätovné merania. Záťaž 10 V/m v ľahu som zacítila výrazne. Bolesť mi vošla pravým palcom, prešla mi nahior lýtkom, pocítila som krížovú chrbticu a napokon nadlaktie ľavej ruky v strede dolu, kde sa ruka dotýkala podložky. Tú oblasť som v dozvukoch chvíľkocou bolesťou pociťovala až do popoludnia. Inak, nezvyklé miesto – dovtedy som ho nikdy z elektrosmogu nepociťovala,

– V tej ruke doteraz fázovito pociťujem bolesť, – oznámila som Mudrovi osikovi, keď mi popoludní prišiel na izbu povedať, že na druhý deň – v piatok – tieto merania EHS zopakujeme.

– To namôžete mať z meramní, – rezolútne poprel možnú súvislosť a také dlhé pretrvávanie pocitov z expozície desiatich Voltov na meter. – Asi ste zle ležali, z toho to môže byť, – tvrdil.

Zaujímavé, ako bezpečne iní lepšie vedia, čo cítim a z čoho.

Nie, neležala som nakrivo. Lôžko bolo pohodlné – bezpochyby bolesť pretrvávala zo záťaže z merania. Nič iné to byť nemohlo. Ale nemalo to zmysel dokazovať, aj tak by ma pochopil len elektrosenzibilný človek. Hovorila som teda o inom.

– Ale ešte stále som akoby „vybitá“, – oznámila som lekárovi a s úsmevom som dodala: – Vy ma tu napokon vyliečite.

Venoval mi poloúsmev, ktorého obsahu sa nedalo rozumieť a rozišlil sme sa s tým, že si ráno po mňa príde, a pôjdeme na opakované merania do podzemného laboratória.

Zavreli sa za ním dvere a ja som si užívala slobody. Necítila som záťaž v izbe – mohla som žiť mimo klietky a vybrala som sa na prechádzku, kde som tiež necítila elektromagnetickú záťaž

A bola noc, a bolo ráno, štvrtý deň.

Zdroj: https://www.izkona.sk/produkt/iva-vranska-rojkova-uz-minutu-hladam-kurzor-a-cestu-cely-zivot/



Mohlo by vás tiež zaujímať