Koncesionárske poplatky bolia a tak je to dobre

Koncesionárske poplatky sú opäť horúcou témou. Vyjadrujú sa k nej vládni politici, ktorí by radi prevzali fungovanie RTVS pod štátne krídla a financovali ich priamo z daní. Ale aj opoziční politici, ktorí požadujú naviazanie financovania RTVS na určité percento z HDP.

A tak zabrániť vplyvu politiky v televízii a rozhlase. Vynechajme teraz otázku, ako zabezpečiť "nezávislosť" týchto médií, a zamerajme sa len na formu financovania.

Vytváranie ilúzií

Oba prístupy majú spoločného menovateľa. Ide o nikdy nekončiacu snahu politikov zakryť skutočné náklady verejných služieb a vytvárať u voličov a daňových poplatníkov ilúziu bezplatnosti. Ekonómovia majú pre túto ilúziu dokonca aj vlastný názov. Označuje sa ako tzv. "fiškálna ilúzia". Táto ilúzia vzniká, keď sú vládne príjmy vyberané netransparentne, aby ich záťaž cítili daňoví poplatníci čo najmenej. Klasickým príkladom je vytváranie ilúzie, že časť odvodov za zamestnanca platí zamestnávateľ a tieto sú mu navyše automaticky každý mesiac sťahované z jeho mzdy. Zamestnanec má potom skreslený prehľad o tom, koľko v skutočnosti platí na daniach a odvodoch.

Zmätení voliči

Výsledkom je, že verejné služby sa zdajú byť menej nákladné, ako v skutočnosti sú. A keďže spotrebiteľmi týchto verejných služieb sú často všetci obyvatelia, tí potom vytvárajú tlak na politikov, aby tieto výdavky ešte zvyšovali keďže nevnímajú všetky ich náklady. To samozrejme politici v snahe o znovuzvolenie radi sľúbia a často aj spravia. Tento efekt "fiškálnej ilúzie" už bol zmapovaný aj behaviorálnymi ekonómami v rôznych experimentoch zameraných na verejné financie.

Druhou problematickou oblasťou je predstava voličov o tom, koľko zdrojov ide na jednotlivé služby. Ide o tzv. "omyl nevšímania si nákladov obetovaných príležitostí". Voliči pri bezplatných službách ignorujú fakt, že každé zvýšenie zdrojov má svoje náklady vo forme zníženia výdavkov na iné verejné služby alebo zníženia výdavkov na ich súkromné aktivity. Oba tieto problémy pomáha znižovať "daň" alebo skôr poplatok, ktorý je priamo naviazaný na verejnú službu, ktorú má financovať. Jej spotrebitelia majú vďaka tomu predstavu o tom, koľko ich tá verejná služba stojí a zároveň si vedia dobre predstaviť, aké sú obetované príležitosti nápadu zvyšovať výdavky na túto verejnú službu.

Daň za verejnoprávnosť

A práve takou "daňou" sú koncesionárske poplatky. Tie spotrebiteľov služieb RTVS bolia musia priamo znášať jej náklady a to je dobre. To je možno aj jeden z dôvodov prečo rozpočet RTVS vzrástol od roku 2012 do roku 2017 o 17,8 %, zatiaľ čo napríklad rozpočet TASR (Tlačová agentúra SR), vzrástol o 75,8 %. Výdavky TASR totižto daňoví poplatníci platia napr. cez daň z pridanej hodnoty, kde neexistuje žiadne prepojenie medzi zaplatenou daňou a poskytnutou službou. Ak sa potom nemáme baviť o tom, či by mala byť verejná televízia a rozhlas financovaná verejne, ale iba o tom, akým spôsobom, tak by mali koncesionárske poplatky ostať. A v skutočnosti by sa ešte mali zvýšiť, aby dokázali pokryť celkové výdavky RTVS, ktoré nie sú kryté jej príjmami. Inými slovami pokryť celkovú stratu RTVS.

Dnes RTVS dostáva z verejného rozpočtu dotáciu vo výške jednej tretiny jej výdavkov. Namiesto 4,65 eur mesačne by sme tak mali platiť až 6,18 eur, aby sme v skutočnosti pocítili celkové náklady RTVS. Preto určite nie je riešením ani zoštátnenie RTVS a ani naviazanie jej financovania na vývoj HDP. Tieto návrhy totižto len skrývajú skutočné náklady verejnej služby, ktorú občania spotrebúvajú. A zároveň neriešia problém politického vplyvu cez dotovanie, ktorý ostáva reálny aj pri týchto scenároch.